Keď niekomu poviem, že som napísal Kajínka, okamžite sa so mnou baví, hovorí Marek Dobeš

Marek Dobeš je český herec, režisér, producent a scenárista. Po vyštudovaní Karlovej univerzity pôsobil ako filmový kritik a prispieval do filmových časopisov. Filmové a televízne scenáre začal písať až neskôr. Na českom filmovom poli je Dobeš veľmi známy vďaka dokumentu Kajínek a zombie komédii Choking Hazard.

Ako ste sa dostali k spolupráci s Petrem Jáklem mladším?

Točil som s ním krátkometrážny film ako s hercom. Neskôr sme sa stretávali pri menších projektoch a jedného dňa mi Petr navrhol, aby som napísal scenár k dokumentu Kajínek. Ja som to odmietol. Kauzu Jiřího Kajínka som nesledoval a prišlo mi zbytočné točiť film o chlapíkovi, ktorý utiekol z väzenia. Jeho príbeh mi bol úplne ľahostajný. Naviac som mal dve obavy: Neurobí mi niečo ten väzeň, keď o ňom začnem písať a prispôsobím si jeho príbeh dramatickým potrebám? A za druhé, neurobí mi niečo policajná zložka, ktorá je do toho možno zaplatená?

Zdroj: Denik.cz

Potom mi dal Petr prečítať knihu Josefa Klímy a Janka Kroupy o Jiřím, kde som zistil, že Kajínek je človek, ktorý bojoval so systémom, pretože nemal veľkú šancu zvíťaziť. Veľkou mierou jeho príbeh poukazuje na spoločnosť, v ktorej žijeme a na mieru korupcie, ktorá tu vládne. Ďalším dôvodom, prečo som na filme začal spolupracovať bol pre mňa fakt, že je to dielo, do ktorého má zmysel investovať čas a energiu. Petr mi taktiež priniesol podklady zo zákulisia prípadu a tie ma začali zaujímať. Uvedomil som si, že to nemusí byť iba film o úteku z Mírova, že je tu bohatší materiál a širšia možnosť, ako s touto látkou pracovať. Boli to podklady pre komplexnú kriminálku. Zaujala ma téma manipulácie a neochoty súdu uznať, že by sa mohli mýliť…že spravodlivosť neznamená iba führerovské rozhodovanie. To bol dôvod, prečo som ponuku napokon prijal.

Mala pre Vás spolupráca pozitíva do budúcnosti?

Určite, išlo o veľmi úspešný film. Pomohol mi s budovaním scenáristického mena. Samotná práca bola pre mňa veľmi zaujímavá, pretože som v nej mohol uplatniť svoje štúdium žurnalistiky. Pôvodne som bol novinár, vyštudoval som masovú komunikáciu na Fakulte sociálnych vied Univerzity Karlovej v Prahe. Bolo pre mňa prirodzené, že najprv si musím preštudovať posudky psychiatrov, súdne spisy a mnoho ďalších materiálov, ktoré o Kajínkovi nevypovedajú vôbec nič. Prečítal som si veľa jeho dopisov a začal som ho navštevovať vo väzení, kde som s ním jeho prípad konzultoval behom hodinových sedení.

Zdroj: idnes.cz

Keby som to mal zhrnúť, to najzákladnejšie na Jiřím je jeho nezlomnosť. Sila jeho vnútorného nastavenia, ktorá mu umožňuje, aby aj po 10 rokoch za mrežami vtipkoval, aby ho väzenie nezlomilo a nezmenilo. Práve toto človek očakáva, keď sleduje film o nejakom väzňovi: čaká, že ho uvidí nezlomného, pripraveného hocikedy utiecť a bojovať za svoje očistenie. V to divák jednoducho dúfa a Kajínek taký je.

Ako ste sa ako novinár dostal k tvorbe tak dôležitého scenára?

Bol som oslovený producentom ako autor veľmi úspešného scenáru k seriálu Místo nahoře, ktorý sa odohráva v satelitnom mestečku. Zrod seriálu, v ktorom zadaním bolo, aby reflektoval našu spoločnosť a bol zároveň takým mikrokozmom dnešných dní. Dva mesiace pred tým som bol s bývalou manželkou na prechádzke v lese a zbadal som satelit, ktorý “odhryzol” kus lesa. Tento obraz mi ostal v pamäti. Neskôr sme dostali ponuku, že keď prídeme s námetom, ktorý bude dostatočne zaujímavý pre Českú televíziu, budeme písať ten scenár.

Jednou múzou je realita – vypisujem si z novín poznámky, pozerám sa okolo seba, čítam knihy, pozerám filmy a snažím sa inšpirovať. Nie je to často tak, že tú realitu sa snažím len opísať. Umožňuje mi vidieť svet z čo najobjektívnejšej perspektívy, ja ju potom nejakým spôsobom presuniem a na základe tej inšpirácie potom postavím niečo úplne iné. Samozrejme si ale myslím, že človek musí mať v sebe takú tu vrodenú túhu rozprávať príbehy. Ja som od detstva chcel byť spisovateľom, čo sa mi podarilo tak na polovicu. Som scenárista a už od základnej školy som písal poviedky a rôzne príbehy. Písal som si námety, snažil sa prispievať do časopisu Ikarie sci-fi príbehmi atď. Myslím si, že tá túžba musí byť v človeku – túžba kombinovať, hovoriť, zaujať ostatných svojou vlastnou fantáziou…

Zdroj: Kolinsky.denik.cz

Ako dlho ste pracovali na scenári?

Vďaka svojej novinárskej praxi som prípravu nepodcenil. Stretával som sa s advokátkou Klárou Lang Slámovou, Jiřím Kajínkem, komunikovali sme s políciou prostredníctvom našich známych z radov kriminalistov, ktorý nám vyšli v ústrety, pretože sme chceli byť inkognito. Pri zhromažďovaní materiálov nám pomohla advokátka Monika Krobová Hášová, advokát Petr Kalenský a veľmi ochotne sa k našim dotazom postavil aj šéf URNA, Libor Lochman. Ten nás dokonca pozval do cvičebného priestoru, kde sme na vlastné oči mohli vidieť prácu s rozbuškami, ktoré sa používajú na zmätenie protivníka, keď URNA zatýka. Pretože sa niekoľkokrát zmenila réžia filmu, scenár sa musel upravovať tiež. Celkovo som nad ním strávil asi 5 rokov života. Jednoznačne však môžem prehlásiť, že by som do toho išiel znova. To hneď z niekoľkých dôvodov.

Keď niekomu poviem, že som napísal Kajínka, okamžite sa so mnou baví. Petr Jákl mi dal šancu byť na pľaci a hovoriť do tvorby. Režíroval som dôležitú akčnú scénu a všeobecne vzaté – pracoval som na projekte, ktorý bol financovaný zo súkromných zdrojov, bol odvážny a zároveň nebol ničím zviazaný. Takéto projekty mám rád. Pôvodné zadanie znelo: natočme čo najrealistickejší, skutočnosti čo najviac odpovedajúci film. V priebehu písania scenára sme si s Petrem Jáklem začali uvedomovať, že film potrebuje určitú mieru štylizácie. Začali sme nachádzať spôsob, ako byť pravdiví, odpovedať na otázky, na ktoré divák čaká odpoveď a na druhú stranu vytvoriť “biják” a zábavu, ktorá diváka nepustí až do konca filmu. Toto všetko prišlo až behom písania. Jiřího príbeh je skôr akčný film ako dráma. Len ten útek z Mírova je neuveriteľná vec.

Zdroj: CSFD.cz

S Jiřím Kajínkom ste sa stretli aj osobne. Aké pocity vo vás tieto stretnutia vyvolali?

Že je výnimočný. Už len ten útek z Mírova bol olympijský výkon vo svojej disciplíne. Zo sto ľudí by to nedokázal pravdepodobne ani jeden. Kajínek je ten 101. V Mírove som niekoľkokrát bol a videl som, že tá výška, po ktorej sa spúšťal po lane, je fakt obrovská. Naviac nevedel, že po ňom budú strieľať a skákal do tmy, takže ani nevedel, že ako to vlastne dopadne.

Musel veriť svojim výpočtom, nesmierne riskoval. Jiří scenár čítal, ale k deju sa nevyjadroval. Podľa dohody do deja ani zasahovať nesmel. Vyjadroval sa len k technickým otázka, akým spôsobom funguje každodenný režim vo väzení, akým spôsobom mu to znepríjemňovalo život. V každej väznici to bolo inak. Taktiež komentoval detaily svojho úteku. Stal sa vlastne našim dokonalým odborným konzultantom.

Bol kontakt s Kajínkom vaším prvým kontaktom s väzňom?

Áno.

Predpokladám, že k väzňovi ste si najprv museli vytvoriť cestu. Ako dlho to trvalo?

Tu bola výhodou tá dlhá doba, počas ktorej sme pracovali na scenári. Keď za niekým jazdíte denne niekoľko rokov a ste jediný človek, s ktorým sa stretáva, vybuduje si k vám dôveru. Ja som za ním jazdil zhruba 4 roky. Až po dvoch rokoch nám povedal informácie, ktoré nás donútili scenár prepísať.

Pôsobil na vás dôveryhodne?

Áno. Nezabudnite však, že že žil skoro celý dospelý život ako zločinec – lupič. Ten sa teda musí vedieť pretvarovať…

Dozvedeli ste sa zo spisov z vyšetrovania niečo zaujímavé?

Áno. Tie dôležité a zaujímavé veci vo filme rozhodne nechýbajú. Na určitých miestach bolo potrebné skutočnosť trochu upraviť tak, aby príbeh plynul, mal náboj a tak ďalej. To sa ale robí vo všetkých filmoch, ktoré sú natočené podľa skutočnej udalosti.

Zdroj: Plzensky.denik.cz

Film Kajínek baví aj ženy, čo nebýva pri takých filmoch zvykom. Ako sa Vám to podarilo?

Hlavnou hrdinkou filmu je žena v podaní skvelej Tatiany Vilhelmovej. Môže za to však aj samotný príbeh. S kolegom Štepánem Kopřivou sme vymysleli základnú štruktúru filmu, ktorá spočíva na pôdoryse trojuholníka: Kajínek je vo väzení, jeho advokátka je vonku a právnik, ktorého hrá Boguslaw Linda, je tiež von. Tí druhí dvaja majú spolu vzťah. S Petrem Jáklem sme neskôr prišli s tým, že ako sa príbeh vyvíja, advokátka zrazu nevie, komu má veriť. Kajínek ju zaujíma čoraz viac a čoraz viac jej vstupuje do života. To filmu dodalo emocionálny a ľudský rozmer a podporilo to líniu hlavnej hrdinky. Vďaka tomu nejde o akčný film. Je to film, na ktorý môžu prísť páry, on a ona, a obaja si odnesú silný pocit.

Ste režisérom čiernej zombie komédie Choking Hazard. Prečo práve tento žáner?

Paradoxne ma k námetu priviedol videoklip pre skupinu Seven Honzy Kirka Běhunka. Natáčal som ho v motoreste, v ktorom sa neskôr odohrával dej filmu. Ten priestor sme využili, pretože bol vtedy prázdny a myslím, že bol aj v konkurze. Vtedy som spolupracoval so Štepánem Kopřivou, ktorý ma v tomto rozhodnutí podporoval. Neskôr sme rozmýšľali, čo by mohlo byť tému nášho ďalšieho celovečerného filmu. Napadli nám len dve varianty: buď by to bol klasický “slasher”, vyvražďovačka, niečo na spôsob filmu Vreskot, alebo zombie film.

V tej dobe zombie filmy nikto nepoznal a nemal u nás žiadnu tradíciu, pyšne sme sa rozhodli, že budeme priekopníci tak ako pri našom prvom krátkom filme Bol som mladým intelektuálom, a pustili sme sa do písania scenára k zombie komédii. Keď sme film dokončili, zistili sme, že priekopníkmi sme boli aj v medzinárodnej sfére, pretože v tej dobe paralelne vznikala jediná zombie komédia Shaun of the Dead. Tento film vznikal v Británii, takže v Česku a Anglicku vznikali prvé dve zombie komédie. Až o rok a pol, či dva sa zombie komédie začali objavovať pravidelne. Vďaka tomu, že sme boli prví, mali sme možnosť zaujať a tiež sme mali možnosť odštartovať na festivale Tribeca v New Yorku, čo je jeden z najväčších nezávislých festivalov v Amerike. Založil ho Robert DeNiro a Martin Scorsese. Vďaka festivalu sme film predali na DVD do USA a dostali sa do distribúcie v Spojených štátoch amerických. Slovami klasika: Ruku na srdce, priatelia…kto z vás na to má?

Z natáčania takejto komédie musíte mať mnoho vtipných historiek…

Je ich toľko, že si ich ani poriadne nepamätám. Bolo to ovplyvnené tým, že sme vo filme mali Jaroslava Duška, Jana Dolanského a v menšej úlohe Dagmar Patrasovú. Museli sme sa preto prispôsobiť ich vyťaženosti. To znamenalo, že sa muselo točiť jedine v noci. Samozrejme, to niekedy prinášalo situácie, ktoré boli pre film dosť náročné…spätne sú však vtipné. Jedna z prvých situácií bola tá, že tí, ktorí hrali zombies, mali make upom zmenené tváre k nepoznaniu. V motoreste netiekla teplá voda a tak sa rozhodli, že sa nebudú odličovať v studenej vode, ale radšej odídu domov a odlíčia sa tam. Prvá situácia nastala počas prvého dňa natáčania, kedy sme sa hromadne vybrali na večeru na blízku benzínovú pumpu, kde vošlo sedem chlapov s ohnivými “ksichatmi” a v mysliveckých uniformách. Personál pumpy stuhol hrôzou a nevedeli, či majú začať kričať alebo volať políciu.

Nakoniec to vyriešili druhou variantou. Prišla polícia s tým, že sa v Motoreste Zálesák pobili chlapi. Na druhý a tretí deň natáčania, kedy sa na pumpe pomenili turnusy pracovníkov, to už bolo v pohode, pretože si na nás zvykli a prišli sme im normálni. Túto “zoznamovačku” sme tromfli počas posledného dňa natáčania. Celý film sa končí tým, že Dáda Patrasová prichádza na tanku. V momente, keď pred benzínkou zastaví skutočný tank z druhej svetovej vojny a natankuje sa doňho plná nádrž nafty, tak si myslím, že to človeka celkom prekvapí. Aj keď je pri filmároch zvyknutý na hocičo.

Zdroj: ČoJee!?

Čítajte ďalej

JOIN THE DISCUSSION