Vždy som bola a aj naďalej som osoba s veľmi citlivým srdcom, čím sa veľmi netajím. Mnoho ľudí v mojom živote sa počas celých rokov tvárilo tými najlepšími priateľmi. Až po čase ukázali navonok svoju pravú tvár, čím mi veľmi ublížili.
Už od navštevovania materskej školy som si našla svoju najlepšiu kamarátku, s ktorou sme sa od seba ani na sekundu nepohli. Okrem škôlky sme spolu navštevovali aj základnú školu, v ktorej sme vystupovali takmer ako dvojčatá. Sedeli sme spolu v jednej lavici, učili sme sa spolu, desiatovali sme spolu… Jednoducho všetko sme robili spolu. Jedna od druhej sme sa ani nepohli.
Vždy som predstavovala dievča, ktoré bolo cieľavedomé, šikovné a so všetkými si dobre vychádzalo.
Mala som len jediný problém. Matematika nikdy nebola a ani nebude mojou silnou stránkou, o čom všetci veľmi dobre vedeli. Zo začiatku mi najlepšia kamarátka pomáhala so všetkým s čím vedela. Ja som jej na oplátku pomáhala so slovenčinou, keďže ona mala isté problémy v jazykovej oblasti.
Postupom času sa mi v matematike začalo dariť a snažila som sa vykazovať čo najlepšie výsledky. Učitelia ma často chválili a vyzdvihovali moju snahu pred celou triedou. Od času, kedy sa moje učenie v matematike začalo uberať správnym smerom, sa mi kamarátka otočila chrbtom.
Vždy keď som ráno vstúpila do triedy, sedávala s ostatnými spolužiačkami v zadnej lavici a hádzali na mňa uštipačné a posmešné pohľady. Vôbec som nevedela, čo sa deje a bolo mi veľmi nepríjemne. A viete, čo bolo na tom všetkom úplne najhoršie? Že vždy, keď niečo potrebovala sa tvárila ako najlepšia kamarátka a začala ma využívať. Veľmi dobre vedela, že vždy som bola veľmi citlivá, bezkonfliktná a nikdy som nepovedala to, čo som chcela, aby som nevyvolávala konflikty medzi ostatnými. Vždy som radšej držala jazyk za zubami a poslušne počúvala to, čo mi iní nakázali. A to bola tá chyba!
Veľmi dlhý čas som vystupovala v pozícií poslušného dievčaťa, ktoré plnilo požiadavky ostatných. Poviem vám jedno! Poslušným sa naozaj byť neoplatí! To som pochopila už veľmi dávno.
Všetko sa to udialo v 9. ročníku na základnej škole. Za celé tie roky, kedy som nezištne pomáhala, počúvala a bola priateľská, som zistila jednu smutnú informáciu. Ohováranie od mojej najlepšej kamarátky. Najskôr som si myslela, že je to len zlý sen, z ktorého ak sa prebudím bude všetko inak. Avšak opak bol pravdou. V ten deň som sa cítila ako úplná chudera, ktorá si môže za všetko sama. Mamina mi vždy jasne prízvukovala, že nikdy nemám veriť nikomu a ničomu. Ja som si však nedala nikdy povedať.
V momente, keď som prišla v ten deň zo školy domov, som nemala síl na nič. Pocítila som strašnú únavu a sklamanie. Celý deň som preplakala až do momentu, kedy prišlo niečo, čo by som si nepomyslela ani v tom najhoršom sne. Ako som tak sedela v mojej izbe a rozmýšľala nad všetkým, čo sa stalo…
Sadla som si na parapetu v mojej izbe, otvorila okno dokorán a nahla sa z okna, z ktorého som mala naozaj veľkú výšku. V tej chvíli sa mi hlavou niesli naozaj všelijaké myšlienky, až do chvíle, kedy sa dvere izby neotvorili a vstúpila moja mamina. Povedzme si úprimne! Keby neprišla, neviem, či by som dnes mala možnosť podeliť sa s Vami o tieto riadky. Práve ona bola a aj naďalej je osobou, ktorá mi vždy pomohla a podporovala ma vo všetkom. Ihneď pristúpila ku mne a vzala ma od okna čo najďalej.
Povedala som jej, čo sa stalo, aké údery som si dnes musela vystáť a ako vždy mi podala pomocnú ruku. Ona mi ukázala to, že trpieť a prelievať slzy nad niektorými ľuďmi sa naozaj neoplatí. Nad tými, ktorí mi nesiahajú ani po členky, určite nie. O všetkom sme sa svedomito porozprávali a ja som sa cítila lepšie.
Od toho dňa sa celý môj život otočil o 180 stupňov a začala som žiť úplne iným spôsobom života. Začala som sa pozerať viac na seba a venovať všetku svoju lásku a pozornosť svojej rodine, pretože rodina je tá, ktorá ma nikdy neoklame a nepošliape moju česť.
Čo som chcela týmto príbehom povedať? Asi len toľko, že človek, ktorý vo svojom živote prežije niečo podobné ako aj ja, by sa mal skutočne pokúsiť zmeniť svoj život od základov. Tak ako aj mnoho ľudí, tak aj ja som mala vo svojom živote istý čas problémy psychického rázu. Hoci sa nič nestalo, bolo len otázkou sekundy, žeby sa mohlo stať aj niečo omnoho horšie, čo by mohlo mať katastrofálne následky. To, že som mohla písala tieto riadky, tomu ďakujem len mojej mamine. Keby neprišla v správny čas na správne miesto, dnes by som tu už možno nebola.
Práve preto si dovolím povedať, že choroba psychického rázu je stokrát horšia ako čokoľvek iné. Spočiatku som si myslela, že ľudia, ktorí sa pokúšali spáchať samovraždu alebo siahnuť si na život nie sú v poriadku. Popravde som ich odsudzovala. Avšak po mojej nepríjemnej skúsenosti im úplne rozumiem a zastávam k nim úplne odlišný postoj ako na začiatku.
Zdroj: Čojee!?|Foto: zenysro.cz, dennikn.sk
