Doprava autobusom je uplatňovaná stále čoraz častejšie. Ako študentka vysokej školy, som nútená využívať autobusovú dopravu každý týždeň. Cestovanie nepochybne zastáva nevyhnutnú súčasť môjho života. Pred týždňom sa mi stalo však niečo…
Každý piatok cestujem z Nitry domov a v nedeľu cestujem naspäť. Počas môjho vyčkávania na autobusovej zastávke, som v diaľke netrpezlivo vyčkávala na autobus, ktorý ma mal odviesť do Bratislavy. V momente, keď som ho zočila, vytiahla som si peniaze a pripravila sa na nástup. Ako vždy, vypýtala som si od šoféra študentský lístok. Malo to však jeden háčik! Nemala som poukážku, na základe čoho mi autobusár vydal celý lístok. Nedalo sa nič robiť. Zaplatila som a našla som si miesto.
Ľudia nastupovali a vystupovali, tak ako kedykoľvek predtým. Na moje počudovanie vystúpili úplne všetci a v autobuse som zostala len ja so šoférom. Ako sme sa blížili na autobusovú stanicu, začula som šoférov hlas: „Slečna? Ste tu sama?” Prikývla som a šofér autobusu ma zavolal sadnúť si dopredu. Nemala som dôvod, aby som to odmietla. Neznámy človek mi zadával rôzne otázky a pýtal sa, kedy mi ide ďalší autobus. Keď som mu povedala, že cestujem až o hodinu, veľmi sa potešil. Jeho nasledujúca otázka ma však veľmi znepokojila. „Idete so mnou na parkovisko, keď už máte toľko času? Nebojte sa, nebude to vyzerať čudne.” Znepokojilo ma to a vo vrecku bundy som nervózne zvierala paralyzér, ktorý nosím vždy so sebou. Nakoniec som súhlasne prikývla a smerovali sme na parkovisko.
Starší muž mi povedal, že nemá žiadne vedľajšie úmysly a ani nič podobné. Celú situáciu vysvetlil tým, že sedem hodín sedí v autobuse a nemá čas sa ani s kým porozprávať. Okamžite mi začal rozprávať svoj životný príbeh, čo ma veľmi prekvapilo. Ako budúcu psychologičku ma jeho príbeh veľmi zaujal. Ani sme sa nenazdali a čas naberal na intenzite. Pán šofér ma odprevadil na nástupište, z ktorého mi šiel autobus do Nitry. Poďakoval sa za rozhovor a povedal: „Keď sa ešte uvidíme, máte u mňa študentský lístok.” Obaja sme sa zasmiali a zamávali si na odchod.
Celú cestu do Nitry som sa zamýšľala a smiala nad tým, čo sa mi stalo. Podobná situácia sa mi ešte nikdy predtým nestala a myslím, že už sa ani nestane. Hoci som sa na začiatku skutočne bála, aj šoféri autobusu sú len ľudia, ktorí sa potrebujú občas zdôveriť iným so svojimi problémami.
Zdroj: ČoJee!?|Foto: topky.sk
