Životný príbeh: Čo mám spoločné s Angelinou Jolie, ale ty by si to rozhodne nechcel mať!?

Vo svete jestvujú oveľa horšie veci ako je koronavírus. Sú to choroby. Kým niektoré sú nevyliečiteľné, iné sa dajú prekonať. Na úplné zotavenie sú častokrát potrebné rôzne procedúry, medzi nimi napríklad opakované rehabilitácie a cvičenia. Čo však treba robiť v prípade, keď vám náhle ochrnie tvár?

Dlho som rozmýšľala nad tým, či sa vôbec podeliť o tento nepríjemný zážitok. V hĺbke duše som však cítila, že to možno bude prospešné pre ostatných, ktorí si podobnou “chorobou” prešli alebo práve prechádzajú. Zažili to aj celebrity ako Angelina Jolie, George Clooney, Katie Holmes a herec Sylvester Stallone sa s tým dokonca narodil. A tak vám predstavujem svoj vlastný príbeh o tom, ako sa aj do môjho života zaplietla Bellova obrna.

Deň, na ktorý len tak nezabudnem

Stalo sa to z ničoho nič. Predstavte si situáciu, keď sa v nedeľu ráno zobudíte a máte pocit, že niečo nie je v poriadku. Po pár minútach sa konečne odhodláte vytrepať z postele a vykonáte rannú hygienu. Umyjete si tvár a pozriete sa do zrkadla. Ste príliš ospalý na to, aby ste si všimli nejaké nečakané zmeny. Naznačí vám to až káva.

Káva, voda, džús. Žiaden nápoj som nevedela vypiť bez toho, že by mi nevytekal z úst. V tej chvíli mi to prišlo divné. Vrátila som sa do kúpeľne. Ani neviem prečo, snažila som sa len prísť na to, kde je problém. A ten problém sa našiel. Celá pravá polovica tváre mi zmeravala. Bol to šok, ktorý sa poriadne nedá ani slovami opísať.

Nemocnica, prechodný pobyt

Bola nedeľa. Zašli sme na pohotovosť, kde moja nočná mora ešte len začínala. Dištančná forma výučby ešte nebola zavedená, a tak mi bolo hneď jasné, že sa do piatich dní určite nevrátim do školy. Kto by to bol povedal, že nasledujúce mesiace budem stretávať doktorov a zdravotné sestričky namiesto profesorov a spolužiačok?

Skoré vstávanie, vyšetrenia, rehabilitácie. Tri faktory, ktoré ma sprevádzali každý jeden deň! Mám jedno šťastie. Aké? Nebojím sa injekcií. V živote mi ešte toľko krvi nezobrali, ako počas týchto častých návštev u lekárov.

Zaujímavosťou je, že spočiatku mi nevedeli určiť diagnózu. Každý jeden lekár mi predpísal inú diagnózu, iné lieky (denne som brala vyše 11 tabletiek). Neskôr vysvitlo, že ide o Bellovu obrnu, čiže periférnu parézu lícneho nervu. Jednoducho povedané, prechladli mi nervy. Tá bolesť sa nedá k ničomu prirovnať! Čo to mohlo spôsobiť? Vyliečim sa z toho alebo ostane moja tvár navždy taká zdeformovaná? Bude ešte horšie? Otázky sa mi v hlave len tak hrnuli. Sama sa ale čudujem, že som nepodľahla panike ani depresii. Veľakrát som si však poplakala.

Čo sa človek naučí v detstve, nezabudne v dospelosti

Irónia života. V detstve robia deti grimasy. Na to, aby dokázali takéto výrazy, potrebujú zapojiť hlavové nervy a mimické svaly. Človek s Bellovou obrnou sa nedokáže nad touto myšlienkou ani len pousmiať. Okrem úsmevu som nevedela ani zvraštiť čelo, zdvihnúť obočie, zatvoriť oko, hýbať nosom, vyceriť zuby, našpúliť ústa, nafúknuť líca a dokonca ani pískať. V skratke, so svojou pravou polovicou tváre som nedokázala robiť nič!

Rehabilitácie môžu byť aj bolestivé

Ako dlho bude trvať liečba? Otázka, na ktorú mi nikto nevedel odpovedať. Tri až štyri mesiace, pol roka, možno rok. Nič nebolo isté, dokonca ani to, či sa všetky časti tváre vrátia do pôvodného stavu. Moja psychika to už nezvládala. Chcela som odstrániť všetky zrkadlá, ktoré viseli všade vôkol mňa. Nemohla som sa na seba dívať. Aj napriek tomu ma najviac zo všetkého bolel pohľad na mamku, ktorá smútok nedokázala zakryť.

Rehabilitácie, liečebné prostriedky a metódy, masáže. Bola to premiéra. Stimuláciu tvárových svalov a nervov som ani tak necítila, ale občas ma kopla elektrina. Vtedy som mala pocit, že mi horí koža! Bolesti som mala aj v krku, takže mi na trapézy pripli stroj, ktorý na mojom tele zanechal poriadne veľké modriny, ako keby sa mi tam prisali chobotnice. Najpríjemnejšia z metód bola vodoliečba realizovaná pomocou kenny zábalov.

Ďalšia diagnóza?

Vymenujme si niekoľko lekárov. Všeobecný lekár, otorinolaryngológ, neurológ, fyzioterapeut. Všetkých som navštívila. Z ušnej ambulancie ma poslali na magnetickú rezonanciu mozgu. Dôvod som zistila až po výsledkoch. Lekári sa totiž obávali, že mám tumor. Našťastie sa mýlili!

Magnetická rezonancia hlavy ma desila od samého začiatku. Tiež to bola moja premiéra. Akonáhle pacientovi príde zle, lekár mu podá kontrastnú látku. Áno, nebola som výnimkou. Bol to hnusný pocit. Väčšinou som zvyknutá na to, že mi tekutinu berú z tela smerom von a nie dnu.

Nehybne som ležala “v tuneli”. Silné magnetické pole a rádiofrekvenčné vlny neboli vôbec spustené. Doktorka mi prezradila, že vyšetrenie ešte ani nezačalo. Prečo mi bolo teda zle? To veru neviem, no cítila som, že každú chvíľu odpadnem. Veľkou záchranou boli slúchadlá, v ktorých hrala hudba, kým celý ten proces prebiehal. Najdlhších 15 minút v mojom živote!

Moje staré JA je späť!

Všetky výsledky boli nakoniec v poriadku. Žiadna iná diagnóza, žiadny nádor v hlave. Trvalo to štyri mesiace. Po pár rehabilitáciách a dôkladných cvičeniach sa moja tvár dala opäť dokopy. Je pravda, že moje oko ešte úplne nedovrie a nežmurká symetricky s druhým, ale je to ozaj pokrok! A ani si neviete predstaviť, ako rada si umývam zuby! Konečne ich vidím všetky! A čo ma ešte viac teší je to, že nemusím piť so slamkou a nezaspávam s bolesťami (na bolesť mi nepomáhali ani tie najsilnejšie tabletky).

Slzy, smútok, stres, slabé chvíľky. Bol to ozaj dlhý boj. Bez podpory zo strany mojej rodiny, priateľa a kamarátov by som to nezvládla. Ďakujem všetkým, ktorí nestrácali nádej, ďakujem za každú jednu modlitbu.

Keby vás, nedajbože, niečo podobné postihlo, nepodľahnite hneď panike. Zachovajte chladnú hlavu, dodržujte pokyny doktorov a verte, že čas všetko zahojí.

A pýtate sa, kde sa mohli moje nervy tak zapáliť? Nuž, prechladli mi počas letnej brigády. Dvanásť hodín strávených v klíme nie je vôbec žiadna sranda. Dávajte si pozor na vaše zdravie, máme len jedno! 🙂

Zdroj: ČoJee!? | Foto: tumblr.com

Čítajte ďalej

JOIN THE DISCUSSION