ROZHOVOR: Čo majú spoločné televízny tréner, rapper, riaditeľka Unicef, šéf divadla, profesionálny futbalista a dobrovoľníčka!? Každému z nich zmenil koronavírus život!?

Koronavírus zasiahol život každého z nás. Nie len obyčajných ľudí, ale aj známe slovenské osobnosti. My sme ich vyspovedali a prinášame veľký report z prostredia hudby, športu, kultúry, ale aj zdravotníctva a dobročinnosti.

Každému sme položili 4 rovnaké otázky a môžme teda sledovať, ako ochorenie zmenilo život v rôznych oblastiach populárnych osobností. Všetci máme ale jedno spoločné. Zistili sme, že táto situácia nás dokáže spojiť v mnohých ohľadoch a dokazuje, že spolupatričnosť v našej krajine nepozná hranice. Nie je to len obmedzenie v osobnom a pracovnom živote, je to aj priestor pre vznik nových nápadov, pre odhalenie charakterov osôb, pre uvedomenie si, na čom v našich životoch skutočne záleží. 

Tono S.

rapper

Tono S. je rapper, autor viacerých hitov z prostredia hip-hopovej hudby. Svoje hudobné začiatky začal písať v roku 1999, spoločne s kapelou MATER, ktorá bola členom zoskupenia GRAMO ROKKAZ a GR TEAM. Neskôr sa podujal aj na sólové projekty a stal sa obľúbený vďaka svojej kvalitnej lyrike a tým, že sa nebojí spracovávať spoločenské témy. Zaujímavosťou je, že vo svojích skladbách nepoužíva vulgarizmy, čo je v rape dosť neobvyklé. Do povedomia širokej verejnosti sa dostal hlavne so skladbou Neublížil som, v ktorej sa zameral na tému Mečiarových amnestií.

Foto: archív Tono S. / Štoky design Photography

Keď sa v našej krajine objavil koronavírus, ovplyvnilo to všetky aspekty života na Slovensku. Aký vplyv to malo na Váš osobný život po pracovnej, ale aj osobnej stránke?

Pre mňa ako človeka, pracujúceho v zábavnom priemysle to má zásadný vplyv. Veľká časť mojej práce je závislá od stretávania sa väčšieho či menšieho publika na jednom mieste, takže keď sme boli nútení odložiť na neurčito alebo rovno zrušiť naše plánované koncerty a jarné turné s Ultrazvukom, veľmi nám to nabúralo plány, na čas nás to oddelilo od kontaktu s fanúšikmi a zároveň ti to stopne časť prijímov. Som obmedzený na tvorbu doma alebo osamote v štúdiu. V osobnom živote je to tiež zmena. S priateľkou sme doma v intenzívnejšom kontakte, trávime spolu viac času a istým spôsobom sa spoznávame po viacerých stránkach. Učím sa variť napríklad, pimpujeme si domácnosť atď..

Verejné podujatia sú zrušené, koncerty sú zrušené, fitness cetrá sú zatvorené, je zakázané združovať sa. Je dosť možné, že takáto situácia potrvá dlhšiu dobu, možno aj mesiace. Aké sú teda Vaše momentálne plány do budúcnosti, keby takáto situácia nastala?

Čiastočne som odpovedal vyššie. Budem sa viac sústrediť na písanie a štúdiovú robotu, vzdelávať sa, pracovať na dizajne merchu a učiť sa prispôsobovať takémuto režimu a hľadať spôsoby.

Ja pevne dúfam, že návrat k bežnému životu príde už čoskoro. Zmení sa Váš pohľad na niektoré veci, ktoré ste pred prepuknutím ochorenia COVID-19 vnímali inak ako teraz?

Samozrejme. Je to signál pre nás všetkých. Máme si uvedomiť, aká je naša realita krehká, ako sme rozbehaní kade tade a zabúdame žiť v prítomnosti a všímať si jednoduché veci a učiť sa z nich. Podľa mňa nás to naučí okrem iného čo má skutočnú hodnotu a celé toto naše spomalenie pomôže aj planéte, ktorá nám tým asi chce tiež niečo naznačiť. Zmena je život. Ja verím, že k lepšiemu.

Čo by ste chceli odkázať fanúšikom, ale aj bežným ľudom v dnešnej situácii? Možno ich trochu podporiť, odovzdať nejaké posolstvo alebo ich len pozdraviť?

Chcel som povedať “Buďme pozitívni” ale v polovici vety som sa sám stopol :-DDD Buďte silní, majte otvorenú myseľ a neberte túto situáciu nutne ako zlo. Snažme sa v tom nájsť to, čo nás má spraviť vnímavejšími, empatickejšími, pozornejšími a možno prispôsobivejšími. Vážme si viac to, čo máme a buďme jeden k druhému lepší, ako doteraz. Sme v tom všetci spolu. Je jedno, akej sme rasy, presvedčenia, aký máme majetok alebo profesiu.

Maroš Molnár

fitness tréner, výživový poradca, tréner Extrémne premeny Slovensko – TV Markíza

Maroš Molnár je slovenský profesionálny tréner a bývalý atlét, ktorý bol v minulosti aj hlavným kondičným trénerom medzinárodnej tenisovej akadémie EMPIRE Tennis Academy v Trnave. V roku 2011 založil svoje vlastné MOLfit studio spolu s manželkou Zuzanou, v ktorom sa venujú zdokonaľovaniu tréningového umenia.
Jeho rukami prešlo nielen množstvo slovenských a zahraničných vrcholových športovcov, ale aj bežných ľudí, ktorým v rámci projektu Extrémne premeny Slovensko pomohol zhodiť nadbytočné kilá a odštartovať zdravý životný štýl.

Foto: archív Maroš Molnár / fun page Facebook

Keď sa v našej krajine objavil koronavírus, ovplyvnilo to všetky aspekty života na Slovensku. Aký vplyv to malo na Váš osobný život po pracovnej, ale aj osobnej stránke?

Akonáhle sa objavil koronavírus, tak som tomu nechcel až tak pripisovať nejakú dôležitosť. Máme s manželkou GYM, boli výrazné straty, ľudia sa báli a začali o tom negatívne rozprávať. Ale my sme ďalej pracovali, aspoň ten prvý týždeň, ale keď sa zatvorili školy a deti tam prestali chodiť, tak aj my sme v podstate museli naše štúdio zatvoriť. Tým pádom to náš pracovný život ovplyvnilo brutálne, pretože zrazu sme proste prestali robiť. Na jednej strane sme sa tešili, že človek si oddýchne, doštuduje a tak ďalej. Na druhej strane sme prišli na to, že sme vlastne na určitý čas museli prerušiť spoluprácu so všetkými našimi klientmi. Museli sme nájsť spôsob, aby klienti cítili, že sme s nimi a chceme im pomôcť, aby neupadali na duchu a boli stále pozitívne naladený. Aby vedeli, že chodia do GYM-u, kde sa môžu spoľahnúť na to, že stojíme pri nich a chceme im pomôcť. Takže na druhej strane mi to osobný život zmenilo tak, že viacej času trávim doma. To je zasa super, pretože sme nikdy nemali toľko času na seba ako rodina ako máme teraz. Čo je vlastne fantázia, celá rodina si to vychutnávame. Z pracovnej stránky sme začali vymýšľať rôzne on-line tréningy, pracujeme na telefón a cez rôzne videá. Na sociálne siete posielame videá, aby ľudia boli pozitívne naladený, aby videli že sa dá trénovať doma, nehádzali flintu do žita a aby vedeli, že sa dá vždy posunúť a je na čom pracovať.

Verejné podujatia sú zrušené, koncerty sú zrušené, fitness cetrá sú zatvorené, je zakázané združovať sa. Je dosť možné, že takáto situácia potrvá dlhšiu dobu, možno aj mesiace. Aké sú teda Vaše momentálne plány do budúcnosti, keby takáto situácia nastala?

Áno, všetko je pozatvárané. Teraz je čas pracovať na tých veciach, ktoré mám rozrobené a nemal som čas venovať sa im. V septembri by mala byť vydaná moja prvá kniha, kde s Ikar-om na tom pracujeme. Táto korona mi otvorila oči v rôznych veciach. Že chcem knihu celú pozmeniť a napísať ju tak, aby ľudia neupadali na duchu, aby si vedeli nastaviť stravu, motiváciu, nastaviť si celý deň a zároveň niečo odtrénovať. Všetko by som to chcel do tej knihy zahrnúť. Zároveň pracujeme na aplikácii pre obéznych ľudí a ľudí s nadváhou. Teraz je čas popisovať tie cviky a vytvárať všetky tie programy. Aplikácia by mala byť už čochvíľa na spadnutie. Ja si myslím, že v priebehu mesiaca maximálne dvoch budú prvé tréningy. Budú to síce platené tréningy, ale budú tam aj cvičenia na doma pre normálnych ľudí. Čiže na druhej strane človek dotiahne všetky rozrobené veci do víťazného konca a bude sa tešiť, že zasa niečo urobil a niečo po ňom ostalo. Verím, že to ľudia ocenia a bude im to pomáhať, aby sa posunuli niekam dopredu. Je čas aj na štúdium a posúvanie sa dopredu aj vedomostne. Netreba len upadať na duchu, treba stále mať nejaké malé ciele, za ktorými treba ísť a plniť ich.

Ja pevne dúfam, že návrat k bežnému životu príde už čoskoro. Zmení sa Váš pohľad na niektoré veci, ktoré ste pred prepuknutím ochorenia COVID-19 vnímali inak ako teraz?

Ja tiež verím, že sa veľmi skoro vrátime k bežnému životu. A jasné, že to ovplyvnilo môj pohľad na niektoré veci. Človek zrazu zistí, že do dnešného dňa sme neuveriteľne, nie veľmi, ale aj tak plytvali napríklad potravinami, zbytočne človek nakupoval. Veľa krát nám ujde a sústredíme sa niekedy trochu viac na to materiálne, ako na to duchovné a zistíme, že je to úplne zbytočné. Zbytočne budem mať 6 párov tenisiek, keď mi vlastne stačia dva, zbytočne budeme mať 10 nohavíc a podobne. Človek si to teraz uvedomí, že akými vecami sme likvidovali našu planétu. Jediné čo máme, to najcennejšie na svete je naše zdravie a to, že máme zdravú rodinu. To jediné dáva v živote zmysel a človek si uvedomí, že to je tá vec na ktorú sa treba sústrediť a ktorej treba venovať čas. Stráviť čas s rodinou je v živote jedna z najdôležitejších vecí. Nieje dôležité uprednostňovať robotu pred rodinou. Človek to pochopí možno až v takýchto ťažkých a krízových situáciách, že o čom ten život je. Že je krásny, je neuveriteľne krátky a keď ho človek žije, treba ho žiť na bomby.

Čo by ste chceli odkázať fanúšikom, ale aj bežným ľudom v dnešnej situácii? Možno ich trochu podporiť, odovzdať nejaké posolstvo alebo ich len pozdraviť?

Jediné čo môžem odkázať, že je každý jedeň deň prežite ako pracovný deň. Pretože to je jediná vec, aby ste neupadli na duchu, aby ste ostali svieži v hlave. Keď raz začne lenivieť mozog, tak sme v prdeli. To znamená, že každý jeden deň prežite naplno, s láskou, s nasadením, prežite ho ako pracovný deň. Tešte sa na ďalší deň, tešte sa na to čo príde až sa ráno zobudíte, tešte sa, že ste zdraví. Myslite dopredu a pozitívne. Nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie. A to by Vás malo posunúť ďalej. Pozdravujem Vás – Maroš Molnár.

Monika Paločková

modelka, lekárka v Afrike a súčasne dobrovoľná lekárka na Klinike infektológie a geografickej medicíny LF UK, SZU a UNB 

Víťazka Miss stredných škôl z roku 2012 sa po štúdiu na Karlovej univerzite v Prahe, kde študovala na Lekárskej fakulte, rozhodla pomáhať v krajinách, kde pomoc takmer nie je – v Afrike. Momentálne pracuje ako dobrovoľníčka v prvej línii boja s koronavírusom na Klinike infektológie a geografickej medicíny LF UK, SZU a UNB.

Foto: archív Monika Paločková

Keď sa v našej krajine objavil koronavírus, ovplyvnilo to všetky aspekty života na Slovensku. Aký vplyv to malo na Váš osobný život po pracovnej, ale aj osobnej stránke?

Pracujem ako lekárka v rozvojových krajinách Afriky. Moje posledné miesto pôsobenia bola Keňa, predtým to bol Južný Sudán a za mesiac som mala rozbiehať mobilnú kliniku v Mozambiku. Do konca roka 2020 som mala presne rozplánované projekty v 4 rozvojových krajinách sveta, tak isto investované peniaze do projektov hlavne pre najchudobnejšie deti, rozbehnutý PhD výskum … Všetky dlho plánované veci ,,padli“ a ostala jediná priorita – vrátiť sa na Slovensko pomôcť kolegom, postarať sa o Slovákov, ktorí ma potrebujú teraz najviac, kým sa situácia nezastabilizuje.

Verejné podujatia sú zrušené, koncerty sú zrušené, fitness cetrá sú zatvorené, je zakázané združovať sa. Je dosť možné, že takáto situácia potrvá dlhšiu dobu, možno aj mesiace. Aké sú teda Vaše momentálne plány do budúcnosti, keby takáto situácia nastala?

Moja priorita je, aby som pomohla zastaveniu pandémie so všetkou svojou koncentráciou a energiou. Nevadí mi, že je všetko zatvorené. Je to jediný spôsob, ako eliminovať šírenie vírusu. Čím striktnejšie opatrenia, tým skôr sa vrátime „do posilky“. Plány mám nezmenené, len sa posúva čas ich naplnenia. Chcem naďalej pomáhať tam, kde pomoc nie je. Moja najbližšia cesta by mala smerovať do spomínaného Mozambiku alebo na Honduras, podľa potreby, kde budem pôsobiť ako lekár pre ľudí, ktorí nemajú nič, ani len bazálny prístup k zdravotnej starostlivosti. Môj plán bol vlastne vždy pomáhať tam, kde je naviac potreba. Takže fakt, že som na Slovensku a pomáham tu, kde patrí moje srdce, ma aj za týchto smutných okolností teší.

Ja pevne dúfam, že návrat k bežnému životu príde už čoskoro. Zmení sa Váš pohľad na niektoré veci, ktoré ste pred prepuknutím ochorenia COVID-19 vnímali inak ako teraz?

Ja veľmi dúfam, že aj po skončení pandémie na ňu nezabudneme. Že nezabudneme na nezištnú pomoc jeden druhému ako prioritu. Že nezabudneme na starých, opustených, bezbranných, ktorí potrebujú nás, silných a zdravých. Že nezabudneme byť zodpovední a ohľaduplní tak, ako teraz. Ako povedal pápež František: ,,Napredovali sme a mysleli sme si, že zostaneme navždy zdraví v tomto chorom svete.“ Pamätať na jeho slová. Dúfam, že otvorenie očí a upriamenie sa na hodnoty ako záujem, pomoc, podpora, dobrosrdečnosť, váženie si tých najmenších vecí, naopak vynechanie nepotrebných a povrchných v nás ostane aj po skončení nákazy.

Čo by ste chceli odkázať fanúšikom, ale aj bežným ľudom v dnešnej situácii? Možno ich trochu podporiť, odovzdať nejaké posolstvo alebo ich len pozdraviť?

Čitateľom prajem veľa zdravia, pohody, pokoja a viery. Aby sme sa aj v tomto ťažkom čase plnom skúšok zamysleli – ako by som JA mohol pomôcť. Garantujem Vám, že aj v období boja môžeme byť šťastní a konečne naplnení skutočnou radosťou – keď si budeme navzájom nezištne pomáhať. Dnes si potrebný viac, než si myslíš. Tvoje dve zdravé ruky a veľké srdce potrebuje Slovensko viac, než kedykoľvek predtým. Choď a pomáhaj !

Mária Sliacka

výkonná riaditeľka Slovenskej nadácie pre UNICEF

Narodila sa v roku 1979 vo Zvolene. Vyštudovala Ekonomickú fakultu na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracovala ako dobrovoľníčka v Keni, po návrate začala pracovať na poľnohospodárskych projektoch pre školy v Keni a Južnom Sudáne. Koordinovala výstavbu škôl po zemetrasení v Haiti, venovala sa aj projektom v Afganistane a Gruzínsku. S organizáciou Polish Humanitarian Action viedla misiu na turecko-sýrskych hraniciach, koordinovala zásobovanie chlebom, distribúciu hygienických balíčkov a prevádzku mobilných kliník pre ľudí vo vojnou zasiahnutých oblastiach Sýrie.

Po začatí konfliktu na Ukrajine pôsobila ako programová riaditeľka pre koordináciu humanitárnej pomoci medzinárodnej siete ADRA. Okrem finančnej pomoci, distribúcie jedla či vody viedla hlavne program zameraný na opravu vojnou poškodených domov na Donbase. Od decembra minulého roka je riaditeľkou UNICEF Slovensko.

Foto: archív Mária Sliacka

Keď sa v našej krajine objavil koronavírus, ovplyvnilo to všetky aspekty života na Slovensku. Aký vplyv to malo na Váš osobný život po pracovnej, ale aj osobnej stránke?

Pre mňa to nie je prvá humanitárna kríza. Každá kríza je iná a vždy prekvapí. Táto je ale veľmi špecifická v tom, že zasiahla všetky kontinenty a všetky štáty. Práca, na akú sme zvyknutí aj v humanitárnej pomoci je iná. Práca UNICEFu je postavená na tom, že posielame ľudí do rôznych krajín, ale teraz to nie je možné. Obmedzené sú lety, aj dodávky tovaru. Ak sa aj niekomu podarí vycestovať, tak ostáva v karanténe, a potom by mal pracovať z domu. Objednávky na pomoc sú obrovské a nie je možné ich zabezpečiť, lebo viazne výroba aj doprava. No a pre našu prácu na Slovensku je to tiež obrovský problém. Prácu UNICEFu môžeme podporovať, alebo aj sami niečo robiť iba ak budeme mať príspevky od ľudí. Ľudia sa boja toho čo bude, takže prispievajú na pomoc vo svete oveľa menej. Plánovaná verejná zbierka, ktorú každý rok robíme je zrušená, aktivity s dobrovoľníkmi a školami sa zastavili a tiež nás čaká otázka prežitia. V doterajších humanitárnych krízach sa všetky prostriedky sústreďovali na danú krajinu, alebo krajiny kde prebiehala a dalo sa rýchlo reagovať. Teraz budú ľudia čakať pomoc od organizácií, ktoré budú veľmi limitované, lebo finančné príspevky budú klesať a materiály na pomoc, ako aj logistika budú chýbať, lebo sa o ňu delíme celosvetovo v pomerne krátkom čase.
V správach sledujem novinky, čo sa deje a v práci sa celá naša komunikácia tiež venuje tejto téme.

Verejné podujatia sú zrušené, koncerty sú zrušené, fitness cetrá sú zatvorené, je zakázané združovať sa. Je dosť možné, že takáto situácia potrvá dlhšiu dobu, možno aj mesiace. Aké sú teda Vaše momentálne plány do budúcnosti, keby takáto situácia nastala?

Stále sa budeme snažiť hľadať možnosti podpory od ľudí, či firiem a hľadať spôsob, čo môžeme v rámci pomoci urobiť aj na Slovensku a prispieť k pomoci vo svete. Či z hľadiska prevencie voči šírenia koronavírusu, alebo aj priamej pomoci. Aj keď vieme, že naše kapacity budú možno limitované.

Ja pevne dúfam, že návrat k bežnému životu príde už čoskoro. Zmení sa Váš pohľad na niektoré veci, ktoré ste pred prepuknutím ochorenia COVID-19 vnímali inak ako teraz?

Posledné týždne pred tým, ako vypukla epidémia som strávila tým, že som vysvetľovala mladým ľuďom na školách, aká komplexná je pomoc v realite. To všetko vidia teraz v priamom prenose. Robili sme s nimi také úlohy, aké ťažké je vybrať človeka, ktorému pomôžu, ak nie je možné pomôcť každému z našej publikácie Morálne dilemy humanitárnej pomoci. Toto teraz preživame na Slovensku v realite. Vo vzdelávaní o pomoci by som určite chcela pokračovať. Aby sa ľudia na pomoc začali pozerať prakticky a chápali, že nestačí hľadať prostriedky keď nastane, ale v predstihu si vytvárať zásoby, aj finančné. Zo skúseností viem, že dopady tejto epidémie tu budú ešte dlho, preto je potrebné pozerať sa okrem rýchlych riešení aj na dlhodobé plány. A tak predísť ďalším komplikáciám v budúcnosti. Mám skúsenosti z iných humanitárnych kríz, tak viem, že nás môže čakať ešte veľa prekvapení, lebo situácia sa mení takmer každý deň.

Čo by ste chceli odkázať fanúšikom, ale aj bežným ľudom v dnešnej situácii? Možno ich trochu podporiť, odovzdať nejaké posolstvo alebo ich len pozdraviť?

Chcela by som poďakovať každému, kto chráni seba aj svoje rodiny, ostáva doma, dodržiava prísne hygienické opatrenia, nosí rúška a pomáha ostatným. Keďže epidémia je globálna, nemôžeme sa spoliehať na to, že nám niekto pomôže, ale čím viac spraví každý z nás za seba, tým lepšie dopady to na Slovensko bude mať a tým skôr sa vrátime do bežného života. Urobte čo môžete, chráňte seba aj iných, pomáhajte osobne, pomáhajte finančne. Kto ako môže.

Tu nájdete niekoľko odporúčaní aj z UNICEFu:

Jaroslav Dóczy

riaditeľ – Divadlo Andreja Bagara v Nitre

Jaroslav Dóczy je riaditeľom Divadla Andreja Bagara v Nitre a externe vykonáva aj pedagogickú činnosť na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Je synom slovenskej hereckej legendy Jozefa Dóczyho. Počas svojho života nabral bohaté pracovné skúsenosti v kultúrnej a mediálnej oblasti. Okrem garanta výstav bol aj vedúci programového a filmového oddelenia v Dome ČSSP, riaditeľ Domu kultúry Orbis, riaditeľ N-RÁDIO, PR manager, podielal sa na príprave kandidatúry Európske hlavné mesto kultúry 2013, v roku 2011 sa stal riaditeľom Mediálneho centra UKF. Medzi najväčšie záujmy Jaroslava Dóczyho patrí hudba, divadlo, televízia a film. Účinkoval v rôznych hudobných skupinách ale aj v televízii či vo filme. Podieľal sa na príprave rôznych kultúrno-spoločenských podujatí.

Zdroj: anc / archív Jaroslav Dóczy

Keď sa v našej krajine objavil koronavírus, ovplyvnilo to všetky aspekty života na Slovensku. Aký vplyv to malo na Váš osobný život po pracovnej, ale aj osobnej stránke?

Prvé správy ma zastihli vo Francúzsku, kde som bol koncom februára s manželkou u našej dcéry a pomáhali sme jej v domácnosti a našej vnučke a vnukovi aj pri trávení prázdnin. Vtedy ma oslovila redaktorka jedného celoslovenského denníka, že dostali e-mail, v ktorom anonym píše, že sme išli na lyžovačku do Talianska a týmto spôsobom ohrozujem pracovníkov v divadle. Priznám sa, že ma to prekvapilo a rovnako to prekvapilo aj redaktorku, keď som jej povedal, že nelyžujem a že som na severe Francúzska a nie na severe Talianska. V tom období ešte neboli prijaté v Európe žiadne prísne opatrenia, jediné, ktoré nás zastihlo, bolo po pristátí v Bratislave (deň pred voľbami do NR SR), kde nás nepostili z lietadla skôr, kým sme nevyplnili dotazník. Následne nám pri východe zmerali teplotu a to bola asi tak všetko. Následne sa opatrenia sprísňovali a tak som musel aj ja, ako štatutár prijať rozhodnutie. Po našej premiére inscenácie Dom, sme začali od pondelka 9.marca skúšať novú hru s pánom režisérom Ľubomírom Vajdičkom. Na základe informácií, ktoré som mal, sme vytvorili opatrenia, ktoré sme mali v pláne uskutočniť ešte skôr, ako prišli opatrenia súvisiace so šírením vírusu. Osadili sme zásobníky na dezinfekciu po celom divadle a zvýšili sme intenzitu čistenia všetkých priestorov. Večerné predstavenie už bolo poznačené hromadným rušením zájazdov a na pôvodne vypredanej komédii bolo tak polovica sály. Na druhý deň sme vytvorili krízový štáb a začali sme prijímať ďalšie opatrenia. Zastavili sme predstavenia do konca marca a zrušili sme aj všetky skúšky do uvedeného termínu. Nakoľko pre mňa je povolanie koníčkom, je línia medzi osobným a pracovným životom veľmi tenká. Postupne sa prijímali prísnejšie opatrenia a my sme začali hľadať alternatívne možnosti, aby sme boli v kontakte s našimi divákmi. Dnes divadlo ponúka sériu aktivít, ktoré pribúdajú na dennej báze.

Verejné podujatia sú zrušené, koncerty sú zrušené, fitness cetrá sú zatvorené, je zakázané združovať sa. Je dosť možné, že takáto situácia potrvá dlhšiu dobu, možno aj mesiace. Aké sú teda Vaše momentálne plány do budúcnosti, keby takáto situácia nastala?

Dnes je zrejmé, že situácia, v ktorej sa momentálne nachádzame, bude trvať určite dlhšie. Pracovne budem pokračovať v hľadaní najlepších riešení pre Divadlo Andreja Bagara v Nitre, čím mám na mysli nielen divákov ale aj zamestnancov. V DAB pracuje temer 150 pracovníkov, ďalšie desiatky pracujú externe a máme aj niekoľko externých dodávateľov. Nájsť recept pre všeobecnú spokojnosť je zrejme utópia. Napriek tomu sa snažím hľadať opatrenia, ktoré budú minimalizovať straty a ktoré budú vytvárať podmienky pre naše poslanie. Pokiaľ by sa nám podarilo naštartovať ešte túto, mimochodom našu jubilejnú sezónu, radi by sme ešte uskutočnili premiéru, ktorú sme mali v pláne ešte počas tejto sezóny. Sezónu 2020-2021 ešte prehodnocujeme a predpokladám, že príde ku zmenám, ktoré budú závislé od uvoľňovania súčasne platných opatrení. Nakoľko patrím medzi adaptabilné tipy, doma sa prispôsobujem situácii jednoduchšie. Konečne vyšlo slnko a tak z neho môžem čerpať energiu, ktoré je veľmi potrebná.

Ja pevne dúfam, že návrat k bežnému životu príde už čoskoro. Zmení sa Váš pohľad na niektoré veci, ktoré ste pred prepuknutím ochorenia COVID-19 vnímali inak ako teraz?

V mojom živote som nikdy nebral krízové okolnosti extrémne. Snažil som sa vždy byť vyrovnaný či to bola kríza pozitívna alebo negatívna. To som niekedy odporúčal aj mojim študentom na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde som pracoval do nástupu na post riaditeľa DAB a kde v súčasnosti externe pôsobím vo funkcii lektora. Študentom pred skúškami som vysvetľoval, aby sa nestresovali, že nech to berú tak, ako keď idú do obchodu. Či nakúpia všetko čo chceli, alebo niektoré položky nedostanú, tak odchádzajú z obchodu s vedomím, že to kúpia nabudúce. Preto krízové situácie pre mňa sú vnímané ako bežné problémy, ktoré vždy majú riešenie. Nikdy sa nerozhodujem „na prvú“, snažím sa získať viac informácií, následne ich vyhodnotiť a na základe nich sa rozhodnúť. Niekedy mi to niektorí kolegovia vyčítajú, ale mám aj „novinársku školu BBC“, kde nám šéfka slovenského vysielania pani Javorská kládla na srdce myšlienku, že ak chceme zverejňovať nejaké správu, tak len fakty, ktoré máme overené z dvoch až troch nezávislých zdrojov. A práve toto som „pretavil“ aj do môjho rozhodovania. Možno rozhodnutie trvá o niečo dlhšie, ale asi je lepšie. Doma si už na to zvykli.

Čo by ste chceli odkázať fanúšikom, ale aj bežným ľudom v dnešnej situácii? Možno ich trochu podporiť, odovzdať nejaké posolstvo alebo ich len pozdraviť?

Pandémia zasiahla každého. Je jedno čo sú to mladí ľudia alebo dôchodcovia, či sú to zamestnanci alebo zamestnávatelia bez rozdielu ich pracovnej náplne či poslania. Mnohí pracujú aj v tejto chvíli. V prvej línii sú lekári, policajti, hasiči, armáda, ale aj napríklad predavačky a mnohí ďalší, ktorým patrí veľká vďaka. Aj Divadlo Andreja Bagara v Nitre sa snaží napĺňať svoje poslanie. Aj keď divadelné umenie všetci chápeme ako dramatický druh umenia, ktorý sa realizuje v živej interakcii herca a diváka, hľadáme dočasne spôsoby, aby sme nestratili kontakt s našimi divákmi. V rámci možností využívame online priestor, aby sme im spríjemnili chvíle doma, aby sme pomohli maturantom, ktorí sa pripravujú na skúšky života, aby sme pomohli našim pracovníkom, prípadne dôchodcom aspoň drobnosťou, akým je šitie rúšok našimi pracovníkmi dielní. Spolupatričnosť je teraz veľmi dôležitá. Okrem komunikácie s divákmi sa snažíme navzájom komunikovať aj s našim pracovníkmi, ktorí sú doma a nemôžu vykonávať svoju prácu. No a môj osobný odkaz do budúcnosti? Možno by som ho smeroval v dvoch líniách. Tá prvá je predstaviteľom štátu. Nechcem, aby bola kultúra „na konci chodby za záchodmi doľava“. Kultúra je produkt, na ktorý je všade vo svete silne napojená ekonomika štátu. Je to produkt, ktorý pomáha rozvoju cestovného ruchu a celej ekonomike. Ak sa niekto rozhodne ísť napríklad k nám do divadla, tak príde autom, taxíkom alebo verejnou dopravou, teda si kúpi benzín, alebo zaplatí za službu. Objedná si kávu, čiže podporí prevádzku s ďalšími službami, kúpi si šaty do divadla a tak by som mohol pokračovať ďalej. Vo svete to už mnohí pochopili, ale u nás sa tomu nejako bránime. Tá druhá línia je smerovaná k našim divákom. Ak mnohí z Vás vnímali požiadavky a aktivity umeleckých iniciatív negatívne, mám pre to pochopenie. Žiaľ neprišli v správny čas a boli zle komunikované. Ja si uvedomujem, že všetci sme na jednej lodi a všetci si musíme pomáhať vzájomne a mať voči všetkým rešpekt. Dnes je to možno o lekároch a ďalších profesiách ale príde chvíľa, keď to bude aj o kultúre, ktorá bude po tých ťažších obdobiach „balzámom“ na dušu každého, ktorého táto nepriaznivá situácia postihla. Veľké ďakujem všetkým, ktorí tieto veci chápu a ktorí sa snažia pomáhať akýmkoľvek spôsobom. Zdravie všetkým, ktorí sú v ohrození.

Dominik Kružliak

profesionálny futbalista, kapitán FC DAC 1904 Dunajská Streda

Dominik je 23 ročný slovenský futbalista, aktuálne obliekajúci dres FC DAC 1904 Dunajská Streda. Pilier zadných radov a zároveň kapitán, ktorý patrí medzi ťahúňov mužstva. Svoju futbalovú kariéru odštartoval v drese Ružomberka, odkiaľ sa v roku 2019 presťahoval do aktuálneho pôsobiska. V minulosti nastupoval v reprezentačných výberoch U19, U20, U21a zaznamenal aj jeden štart za seniorskú reprezentáciu.

Foto: archív Dominik Kružliak / dac1904.sk

Keď sa v našej krajine objavil koronavírus, ovplyvnilo to všetky aspekty života na Slovensku. Aký vplyv to malo na Váš osobný život po pracovnej, ale aj osobnej stránke?

Myslím si určite, že nás veľmi ovplyvnil. Ja ako futbalista som bol zvyknutý, že sme spolu ako jeden tím, či už mávame spoločné aktivity alebo samozrejme spoločne trénujeme, hráme zápasy, čo sa teraz nemôže. Takže máme individuálne plány, trénujeme doma. Snažím sa cvičiť doma v izbe, alebo si idem zabehať niekde do prírody, kde samozrejme nie som v kontakte s ľudmi. To je asi zásadný vplyv pre nás, ako pre športovcov.

Verejné podujatia sú zrušené, koncerty sú zrušené, fitness cetrá sú zatvorené, je zakázané združovať sa. Je dosť možné, že takáto situácia potrvá dlhšiu dobu, možno aj mesiace. Aké sú teda Vaše momentálne plány do budúcnosti, keby takáto situácia nastala?

Moje plány do budúcna sú také, že hlavne teraz musíme čakať, ako sa to všetko vyvynie. Samozrejme, musíme ostať doma, to je najdôležitejšie aby sme vírus nechytili, chránili sa a aby sme ho ďalej nešírili, nosili rúška a plnili si základné potreby, ktoré táto situácia vyžaduje. Čiže uvidíme ako to ovplyvní situáciu do budúcna, futbalová liga sa nám presunula, čakáme na ďalšie informácie, keďže sa to každým dňom, týždnom mení.

Ja pevne dúfam, že návrat k bežnému životu príde už čoskoro. Zmení sa Váš pohľad na niektoré veci, ktoré ste pred prepuknutím ochorenia COVID-19 vnímali inak ako teraz?

Myslím si, že sa pohľad na život určite zmení. Teraz sme doma, nemáme čo robiť, sme bez toho čo milujeme, bez futbalu. Určite si niektoré veci začneme vážiť viac a v konečnom dôsledku nám to môže pomôcť. Uvidíme, ja verím, že sa to čo najrýchlejšie vráti do normálu, budeme môcť znova normálne fungovať, hrať futbal.

Čo by ste chceli odkázať fanúšikom, ale aj bežným ľudom v dnešnej situácii? Možno ich trochu podporiť, odovzdať nejaké posolstvo alebo ich len pozdraviť?

Ja by som chcel všetkých hlavne podporiť v týchto ťažkých chvíľach. Naozaj sme teraz všetci doma, nie sme v kontakte s ľuďmi, len s našimi najbližšími, čiže ja by som im chcel popriať hlavne veľa zdravia, tak isto trpezlivosti. Hlavne, aby sa dodržiavali tie veci, ktoré sa majú a verím, že to spoločne zvládneme.

Každému zúčastnenému musíme poďakovať, že sa snaží robiť niečo pre našu spoločnosť a posúvať ju dopredu v ťažkých chvíľach. Nie len svojím profesionálnym prístupom v pracovnej oblasti, ale hlavne tým, že sa dokážu zapojiť do opatrení, ktoré pomáhajú k vyriešeniu a dokážu svojím vplyvom nabádať aj svoje široké okolie. 

Zdroj: ČoJee!?

Čítajte ďalej

JOIN THE DISCUSSION