Guľometnica Tonja: Každú popravu zapila pohárom vodky

Guľometnica Tonja – takúto prezývku si vyslúžila Antonina Makarova počas 2. svetovej vojny. O hrdinstve sa však hovoriť nedá. Žena bola na druhej strane barikády, zabíjala ruských partizánov a vojnových zajatcov s celými rodinami. Spravodlivosť ju dobehla až o niekoľko rokov.

Antonina sa narodila v roku 1920 ako prvé dieťa v rodine Parfenovcov. Nepatrila medzi výrečné deti a hneď počas prvé dňa v škole zabudla svoje priezvisko. Vtedy jej učiteľka dala priezvisko jej otca – Makarova. Antonina bola jediným dieťaťom v rodine, ktoré toto priezvisko malo. Po ukončení školy odišla do Moskvy s cieľom študovať ďalej. V tom čase však vypukla 2. svetová vojna a 19-ročná Antonina sa rozhodla pripojiť sa k dobrovoľníkom, ktorí išli na front. Jej snom bolo stať sa ostreľovačom.

Spočiatku bola pridelená k ošetrovateľkám, no svojich nadriadených pýtala guľomet. Presne taký, aký mala jej obľúbená filmová hrdinka Anka v propagandistickom filme Čapajev. Ku guľometu sa napokon dostala, no keď sa ocitla v centre diania, uvedomila si, že realita sa od filmu líši.

V roku 1941 bola chytená do zajatia, no podarilo sa jej utiecť. Počas prvých mesiacov blúdila po lesoch a dedinách a využívala dobrosrdečnosť občanov. Krátko po oslave svojich 22 narodenín sa v roku 1942 dostala do mesta Lokoť. Toto územie sa od ostatných okupovaných oblastí líšilo tým, že okrem nemeckých okupantov v ňom mali právomoci aj miestni kolaboranti. To sa odrážalo na životnej úrovni, ktorá bola podstatne vyššia. Na tomto území taktiež fungovala Ruská národná oslobodenecká armáda. Členovia tejto armády terorizovali spolu s Nemcami partizánov a Židov.

Netrvalo dlho, a mladé žieňa si uvedomilo, že omnoho lepšie jej bude práve tu. Spočiatku bola jej spolupráca s Nemcami čisto sexuálna. Vďaka pozície prostitútky sa dokázala dostať až na úroveň hlavného kata. Na druhom konci jej guľometu našli smrť Židia, partizáni a politickí odporcovia Lokoťskej republiky. Po skončení vojny nejavila Antonina nad svojimi skutkami ani najmenšie známky ľútosti. Popravu krajanov brala ako svoju prácu a verila, že po vojne dostane nízky trest.

„Naliali do mňa vodku. Svoju prvú popravu som vykonala opitá. Ľudí, ktorých som strieľala som nepoznala, a oni nepoznali mňa, takže som necítila žiadnu hanbu. Všetci odsúdení boli pre mňa rovnakí, menili sa iba čísla.“ povedala Makarova počas výsluchu KGB.

Popravy, ktoré mala Makarova pod palcom, boli veľmi populárne medzi nemeckými a maďarskými dôstojníkmi. Nestávalo sa často, že by netrafila. Mnohokrát sa však sťažovala, že oblečenie a osobné veci obetí, ktoré si chcela vziať, sú celé od krvi alebo sú v nich diery od nábojov.

V roku 1943 sa tieto „idylické časy“ skončili a do čela sa začali vracať Sovieti. Pred Červenou armádou sa Antonina schovala v nemocnici v Brjansku, kde sa liečila zo syfilisu. Neskôr opäť zmenila tím a v dnešnom Kaliningrade sa nechala zamestnať ako zdravotná sestra. V tom čase bolo v Lokoti nájdených 1500 popravených.

Po vojne sa Antonina vydala za vojnového hrdinu Viktora Ginsburga, s ktorým splodila dve dcéry. Obaja využívali výhody vojnových veteránov. O zločinoch Antoniny sa vedelo. KGB sa ju snažilo veľmi dlho vypátrať, no medzi preverovanými ženami s rovnakým menom nebola tá Antonina, ktorú hľadali. Spravodlivosť si ju však napokon našla úplnou náhodou. Keď autority kvôli zahraničnej misii preverovali muža s menom Parfenov, prišlo sa na to, že mal sestru Antoninu. Hanblivé dievča raz v škole zabudlo svoje priezvisko, a vďaka tomu získalo slobodu.

V dobe odhalenia viedla Antonina pokojný život v bieloruskom meste Lepel, kde aj pracovala ako krajčírka. Po ročnom sledovaní bola zatknutá. Jej identitu potvrdili aj jej bývalí milenci a oslobodení kolaboranti. Usvedčená bola z vraždy 168 ľudí, no skutočné číslo jej obetí je vyššie. Smrteľnému zásahu sa nevyhla ani ona sama. Bola popravená v roku 1979.

Zdroje: wikipedia.org, pravdareport.com, rbth.com

Zdroj foto: wikipedia.org, extrastory.cz

Čítajte ďalej

JOIN THE DISCUSSION