Radka Tirpáková je 19-ročnou študentkou Obchodnej akadémie v Košiciach. Pochádza z Čečejoviec a práve v tejto dedine je súčasťou dobrovoľného hasičského zboru. Hasičstvu sa venuje už siedmy rok a plánuje v tom aj naďalej pokračovať. V rozhovore nám prezradila, ako sa dostala k tomuto športu, aké je to učiť deti k zodpovednosti, ale aj to, čo všetko obnáša toto povolanie.

Čo ťa inšpirovalo k tomu, aby si sa stala dobrovoľnou hasičkou?

Keď som mala 12 rokov, absolútne som si neuvedomovala, čo to vlastne znamená byť dobrovoľnou hasičkou. Vtedy to bolo hlavne o športe a o naozaj veľmi základných znalostiach. Niekto sa narodí do rodiny, v ktorej členovia sú takmer všetci hasiči, takže je viac než jasné, že svoje dieťa dovedú k tomuto „hobby“. Ja som toto šťastie nemala, takže to prišlo všetko samo. Začala som sa o to zaujímať. Časom som prišla na to, že byť hasičom je o rešpekte, empatii a pomáhaní si navzájom.

Aký to bol pocit prvýkrát počuť sirénu?

Zaujímavá otázka. Asi by som povedala, že je to pocit zodpovednosti, istý druh adrenalínu. Vždy záleží od situácie, pretože zakaždým to v tebe zanechá iný pocit. Sirény sa používajú pri zásahoch, kde je fakt cítiť ten adrenalín, ale potom napríklad aj na hasičských oslavách, kde sa všetci radujeme. Veľmi tradične sa používajú dokonca aj na pohreboch, kedy sa púšťajú sirény do neba, akože v tom zmysle, že myslíme na toho človeka a vyjadrujeme súcit danej rodine.

Išla si už niekedy na ostrý zásah?

Na ostrom zásahu som, vďakabohu, nikdy nebola. Zažila som to ale na taktickom cvičení a bolo to celkom zaujímavé. Na jednej strane som cítila adrenalín v krvi, pretože nám povedali, že je požiar v lese, no na druhej strane som vedela, že ide len o cvičenie, takže sa to nedeje úplne naozaj.

Pribúdajú k vám nováčikovia? Ak áno, myslíš, že sa na nich dá spoľahnúť pri ťažkom zásahu?

Stále pribúdajú, čo je pozitívne. Veľmi záleží aj na povahe nováčika. V zásahu je to skôr o šťastí, koho ku sebe dostaneš, no v samotnom zásahu sa každý snaží byť čo najzodpovednejší a najspoľahlivejší. Nováčikovia sa zozačiatku u nás len orientujú, zoznamujú s predmetmi a postupmi zásahu.

Zachránila si už aj človeka? Ak áno, aký je to pocit zachrániť ľudský život?

Zatiaľ som nezachránila žiadneho človeka, ale veľakrát podávam prvú pomoc ostatným, napríklad na súťažiach, kde sa bežne stávajú nejaké úrazy. Nakoľko sa venujem aj maličkým, začínajúcim hasičom, tak tam je to skôr o empatii a uhladení situácie. Napríklad keď ty prejavíš pokoj, dieťa vie, že je všetko v poriadku.

Koľko detí trénuješ a ako prebiehajú takéto tréningy? A čo na to deti? Zvyknete ich brať aj na rôzne hasičské akcie alebo výlety?

Trénujem približne 10 detí, sem-tam ich je viac a sem-tam zas menej. Chodia ku nám deti rôznych vekových kategórií (5-14 rokov) a pripravujeme ich na súťaže ligy mladých hasičov. Vylepšujeme techniku zvládnutia disciplín na čo najvyššej úrovni, hľadáme najlepšie kombinácie v behu a spolupráci medzi deťmi, učíme sa viazať uzly za čo najlepší čas, a tak ďalej. Ja sa najmä snažím, aby z nich vyrástli spravodliví a zodpovední ľudia, ktorí sa nebudú báť povedať svoj vlastný názor a stáť si za ním. Musím povedať, že všetko zvládajú ukážkovo a veľmi si to užívajú. To, že majú možnosť nastúpiť „kedykoľvek“ do hasičského auta, je pre nich obrovský zážitok. Čo sa týka akcií, tak na žiadnej nemôžu chýbať, oni to berú ako odmenu, z čoho mám veľkú radosť.

Už sedem rokov sa venuješ hasičstvu. Vieš mi povedať, aké prípadné zmeny nastali? Napríklad v samotnej práci, technike alebo v uniformách (ak nejaké zmeny nastali).

Zmeny sa, samozrejme, dejú, myslím, že je to prirodzený proces. V každej profesii sa všetko postupne vyvíja a presne tak aj u nás sa každým zásahom niečo zlepšuje a možno aj privádza do možnej dokonalosti. Čo sa týka zásahovej techniky, zásahového odevu a výstroja, tak sa taktiež všetko zlepšuje a zdokonaľuje ku lepšiemu a ľahšiemu používaniu.

Čo je najťažšie a, naopak, čo je najľahšie na práci hasiča?

Myslím si, že práca hasiča je veľmi náročná. Je to práca s ľuďmi, ktorí sú pod nátlakom danej situácie, takže nimi pulzujú rôzne emócie. Práca s ľuďmi je ťažká, ale práca s ľuďmi pod nátlakom je ešte ťažšia. Človek potrebuje fyzickú aj mentálnu kondíciu zvládať kritické situácie. Je to veľmi o psychike človeka. A čo je najľahšie na práci hasiča? Rozdávať úsmev! 🙂

Ďakujem za rozhovor! 🙂

Zdroj: ČoJee!? | Foto: archív Radky Tirpákovej